• dátum: marec 4, 2021
  • autor: andrejhorsky
  • kategória: Príbehy
  • komentáre: 0

Každý človek má svoj príbeh. Vždy je originálny. Na živote je úžasné to, že keď sa pozrieme späť, tak sa nám zdá, akoby to bolo včera, keď sa to všetko odohrávalo. Pred nedávnom som sa rozhodol zmeniť svoju stať na stránke, kde píšem niečo krátko o sebe. S tou predošlou verziou som bol síce spokojný, ale aj na podnety jedného workshopu som si povedal, že to chcem troška viac zosobniť. A tento blog bude takou rozšírenou verziou. V najbližších riadkoch vám chcem povedať môj príbeh, ako som sa dostal k fotografii. Momenty, ktoré vnímam, že ma ovplyvnili a budem rád, keď ma aj vďaka tomuto troška lepšie spoznáte.

1. MOMENT – ZVUK

Všetko sa to začalo okolo roku 2007. Mal som vtedy sedemnásť a chodil som na gymnázium do septimy. Mám dvoch straších bratov, ktorí už v tom čase nebývali doma a práve objavovali svet. Ten najstarší sa v lete vybral za oceán, spoza ktorého si priniesol veľa suvenírov a technologických noviniek. Medzi nimi bol aj špičkový ultarzoom Olympus SP-510Z s 10x digitálnym zoomom :D. Konečne poriadny foťák v rodine. Ja som z toho nebol nijak špeciálne unesený a viac som sa tešil z oblečenia. Všetko sa ale zmenilo na jednej zastupovanej hodine v škole. Nepamätám sa presne, aký predmet sme mali mať, ale viem, že zastupoval náš školský kaplán Rado. Bol vášnivý fotograf, stále bol v prírode a fotky, ktoré tvoril, ma fascinovali. Bolo zreteľné, že v tom vidí niečo viac. Na túto hodinu priniesol prvýkrát ukázať aj svoju fototechniku. S mojím najlepším kamošom Jakubom, s ktorým sme sedeli v jednej lavici, sme hneď prejavili záujem, žeby sme sa chceli na to pozrieť. Priznám sa, že dovtedy som nič také ako zrkadlovka naživo nevidel a už vôbec nedržal. Boli sme fascinovaní pevnou konštrukciou a zároveň pohodlným úchopom. Dovolil nám, aby sme ho zapli a skúsili si cvaknúť…v tom to prišlo. ZVUK uzávierky. Zvuk, ktorý bol pre mňa tak krásny, že som ho ešte dlho držal v hlave. Zvuk, ktorý som chcel počuť stále. Zvuk, ktorý poznamenal môj život na toľko, že som šetril každou brigádou na vlastnú zrkadlovku. Na vlastný zvuk. Týmto momentom to celé začalo. Je to paradox, že ku fotke ma priviedol zvuk. Prišiel som v ten deň domov, vzal som bratov ultrazoom, mamine kvety, výkresy, stojany, všetky lampy a spravil prvé “fotoštúdio”. Vonku pršalo, tak som musel začať hneď takto náročne so štúdiovým fotením :). Nastavil som si makromód a začal fotiť. Bol som hneď nadšený, aký výsledok som dosiahol. Bohužiaľ tie fotky dnes už nemám, ale hneď ako prestalo pršať, som sa vybral von fotiť kvapky po daždi. Prvá fotka zľava je tá, ktorú som odfotil vonku, a na ktorú som bol hrdý na toľko, že dodnes visí u našich doma s “krásnou” zelenou paspartou :). V strede je zvuková krivka cvaknutia uzávierky a na koniec je fotka bratovho Olympusu, ktorý ešte dodnes funguje.

Od toho momentu som študoval všetko na internete o technike. Vedel som každý detail o najnovších modeloch a popritom som sníval o vlastnej zrkadlovke. Šetril som každé euro, aby som si ju mohol kúpiť. Vedel som, že to nebude také ľahké, keďže ceny boli naozaj vtedy vysoké. Pozeral som hádam každý deň eshopy, písal som si koľko ešte musím našetriť a tak v zime 2009 som si z českého bazáru fotoškoda.cz kúpil ojazdený, ale stále v dobrom stave, Nikon D90 s objektívom 18-105mm.

2. MOMENT – ČLOVEK

V čase, keď som si kúpil prvú zrkadlovku, som už chodil na vysokú školu do Bratislavy. Prvý rok sa mi nepodarilo dostať na internát, a tak až od druháku som býval v Mlynskej doline na Šturáku. Mal som veľmi rád internáty. Všade veľa ľudí, stále sa niečo dialo a pre mňa bolo najlepším miestom na trávenie času univerzitné pastoračné centrum alebo UPeCe. Bolo to miesto, kde som nachádzal ľudí s podobným zmýšľaním, hodnotami a kde vznikalo toľko užasných priateľstiev. Jedno z nich ma veľmi ovplyvnilo…aj vo fotografii. Niekedy na jeseň roka 2009, kedy som ešte len sníval o Nikon D90, som spoznal v UPeCe Lukáša Zachara. Chalan, ktorého tam asi každý poznal, takže nebolo vôbec prekvapením, že aj my dvaja sme na seba narazili. Fotieval v centre rôzne akcie a tak som vedel, že budeme mať o čom pokecať. Bolo toho nakoniec viac, čo sme dokázali spolu preberať a tak sa z nás stali fakt dobrí priatelia. Veľa sme sa rozprávali aj o fotke a Lukáš vedel, že som si kúpil zrkadlovku a že ma fotenie veľmi baví. Niekedy na jar v roku 2010 sa ma spýtal, či by som s ním nešiel pofotiť jednu svadbu jeho kamošov, že sa ho spýtali, ale že si netrúfa ísť sám. Podobným spôsobom sa v tom roku pritrafili ďalšie dve a v lete sme teda boli spolu fotiť tri svadby. Brali sme to ako naše portfóliové svadby a videli sme, že toto je možno sféra, ktorou by sme sa chceli vydať. Fotiť svadby. Tak vniklo Horský & Zachar Photographers. Pamätám sa, ako som si na jednu zo svadieb spísal na papier všetky momenty, ktoré nemôžem zabudnúť odfotiť a nápady na rôzne pózy, kvázi taký ťahák. Fotenia dopadli vcelku dobre a tu sú tri fotky. Z každej svadby tá, ktorú som vtedy považoval za najlepšiu. Ako bonus prikladám aj naše prvé vizitky :D.

Ďalší rok sme už mali 10 svadieb a veľmi dobre sa to rozbehlo. Bavilo nás to. Riešili sme stále ako to posúvať ďalej, čo vylepšovať a mali sme čas o týchto veciach veľa rozprávať, keďže sme na svadby chodili spoločne.

3. MOMENT – TECHNIKA

Ako som začal s Lukášom fotiť, objavoval som inšpirácie na každom možnom portáli. Bol som neuvreiteľne pohnutý fotografiami Jonasa Petersona, ktorý ma zo začiatku asi najviac ovplyvňoval. Pozeral som si veľa zahraničných fotografov a vnímal som, že sú akoby inde technicky. Vedel som, že v tejto oblasti musím spraviť zmenu, aby som sa zas troška posunul ďalej. Tých zmien bolo viac, ale chcel by som pomenovať dve. Prvou bola kúpa fullframe zrkadlovky Nikon D700 s pevnou 50tkou 1.4/G. Tento set bol pre mňa niečo, s čím som bol schopný nafotiť skoro celú svadbu. Ten posun vo výstupe, ktorý mi ukázal fullframe som neočakával, že bude až taký markantný. Vedel som, že už nič iné nechcem skúšať. Iba fullframe a pevné ohniská. Toto bolo veľmi dôležité v mojom ďalšom smerovaní, keďže som sa mohol posunúť ďalej a neriešil som konečne technické veci, ale mohol som sa viac začať zaoberať úpravou fotografií. Strávil som nespočetné hodiny za PC, skúšaním rôznych nastavení, aby som z toho RAW-u dokázal dostať výstup podobný tomu, čo som videl u zahraničných fotografov. Nehovorím, že som bol nejaký frustrovaný, alebo nespokojný, ale cítil som, že to nie je ono. Až v júni 2013, niekde ku koncu mesiaca, som objavil VSCO presety. Znie mi to až smiešne, ale ja som dovtedy naozaj nevedel, že niečo také existuje. Boli to presety, ktoré vyzerali na predajnej stránke, že splnia presne to, čo som hľadal. Dohodli sme sa s Lukášom, že si ich zakúpime. Práve som mal dofotenú svadbu Lenky a Vaša a tak som si otvoril jedno RAW-ko. Myslím, že sme si vtedy kúpili VSCO5 a tak som to aplikoval na fotku (tá s nohami, čo je nižšie). Neviete si predstaviť, ako dlho som bol ticho pred PC a iba pozeral. Po troch rokoch fotenia svadieb som sa konečne dostal k úprave, z ktorej som bol mimo. Hneď som volal Lukášovi, hapkal som, že sme to našli. Ako nejakú perlu na dne mora. Bola to chvíľa, ktorá ma neuveriteľne posunula vpred.

Od tohto moment som mal v hlave úplne jasno akou cestou sa chcem vydať. Určite tento pokrok nebol tak dôležitý ako tie predtým, ktoré boli ovplyvnené ľuďmi, ale ak by som vtedy neobjavil krásu fullframe zrkadlovky s pevnými ohniskami a presetov, nebol by som dnes tým fotografom, akým som.

4. MOMENT – 2020

Od tejto chvíle to všetko išlo už tak samo. Samozrejme veľa vecí som riešil, ale žiadny moment nebol taký, ktorý by ma posunul nejak výrazne dopredu. Stále som zlepšoval techniku, úpravu, inšpiroval som sa, kde sa dalo. V našej dvojke s Lukášom som začal viacej riešiť svadby a on sa vydal cestou grafiky. Už sme prestali na svadby chodievať spolu. I keď sme našu značku ponechali, všetky veci okolo nej som riešil už viac-menej ja. Bavilo ma to a samozrejme som sa vedel fotením postarať aj o rodinu. Za ten čas som sa oženil a v roku 2018 sa nám narodil Miško. Presťahovali sme sa z Bratislavy do Prešova a prišiel rok 2020. O tom aký bol z hľadiska fotenia hovoriť nechcem. O tom si môžete prečítať v mojom blogu – Netradičná sezóna 2020. V tomto roku sa ale stalo niečo veľmi podstatné, čo považujem za posledný a veľmi rozhodujúci moment.

Svadby išli naozaj dobre. Mal som za sebou super sezóny a začal som viac vnímať potrebu komunity. Nejakého začlenenia sa. Vstúpil som do viacerých svadobných skupín na facebook-u, kde si pomáhame s naplnením kalendárov a naozaj som si uvedomil, že som dovtedy vôbec nedocenil význam komunity. Poznal som ASSF – Asociáciu Slovenských Svadobných Fotografov, ale do nej vstup som nejak neriešil. Avšak to sa zmenilo práve v roku 2020, kedy som požiadal o členstvo v tejto komunite. Neprijali ma. Vlastne opravím sa. Nemohli prijať. Keďže som stále vystupoval pod brandom Horsky & Zachar Photographers, tak by príjmali aj Lukáša a to by bolo proti stanovám, ktoré majú. A tak som dostal odpoveď, že radi by ma privítali medzi sebou, ale musel by som vystupovať sám za seba. Dlhší čas som premýšľal nad významom nášho brandu. Už to dávno neprinášalo to, čo kedysi. Citíl som, že je na čase, aby sme sa vydali každý svojou cestou. S Lukášom sme sa dohodli a vo veľmi priateľskom duchu sme sa rozdelili na dve samostatné značky. Takto mi už nebránilo nič, aby som sa stal súčasťou ASSF. Nemôžem povedať, že ASSF bol jediným dôvodom tejto zmeny. Uvažoval som nad tým nejaký čas a toto bol len taký posledný dôvod, aby sme to aj spravili. To, čo nasledovalo potom som sám nečakal. Nikdy by som nepovedal, že vystupovanie za vlastný brand na toľko zmení môj pohľad na fungovanie, zmení môj drive pre veci a následne aj samotnú službu a produkt. Rok 2020 vnímam ako najzlomovejší. Vlastný web, absolvovanie workshopu od Jonasa Petersona, rozbehnutie instagramu, zmena prístupu ku klientom, nová úprava, nová technika, vlastné workshopy pre fotografov, nové marketingové prístupy a veľa iného. Ale čo je pre mňa najhlavnejšie – prišiel nový vietor do mojich plachiet. A ma to celé brutálne BAVÍ!

10 rokov fotenia svadieb nie je málo. Stalo sa toho naozaj veľa, čo ma posunulo, prišlo do môjho života veľa ľudí, ktorí ma inšpirovali. Verím, že o 10 rokov napíšem znova takýto blog a hýbajúcich momentov bude ešte viac.

Špeciálne ďakujem: Terezke za všetko, Lukášovi, Martinovi za ultrazoom, ASSF, kaplánovi Radovi, VSCO ,Archipelago a DVLOP za presety, The Kitcheners a Jonasovi za nekonečnú inšpiráciu, Filipovi za rozhovory o svadbách


Odoberajte môj blog!

Keď niečo nové napíšem, tak vám notifikácia pristane v emailovej schránke.